JONÁŠ A RICÍNOVÝ KER

            Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa východne od mesta. Urobil si tam prístrešok a sedel v jeho tôni, kým by neuvidel, čo sa stane v meste. (Jon4,5) Tak ako Jonáš na začiatku uprostred búrky vošiel do vnútra lode a spal, tak teraz vyšiel z mesta, posadil sa do tône prístrešku zhotoveného vlastnými rukami a hľadel, čo sa v meste stane. To, čo túži vidieť, je skorý návrat Ninivčanov k pôvodnej zlobe, a tým privolanie zaslúženého Božieho trestu. Jonáš verne stelesňuje mentalitu Židov, ktorí po trpkej a ponižujúcej skúsenosti v babylonskom zajatí zaujali nevraživý postoj k pohanským národom a netrpezlivo očakávali deň, kedy sa Pán na nich vypomstí.

            Boh nariadil ricínovému kru..., aby ho oslobodil od jeho zlosti. Jonáš sa ricínovému kru veľmi potešil. (Jon4,6) Nejde tu o radosť z tieňa, ten si zabezpečil sám Jonáš stavbou prístrešku. Jonáš mal radosť z rastliny ako takej.

            Rastlina si v texte zachováva nádych exotickosti, viacerí ju prekladajú ako ricínový ker, niektorí však ako tekvicu. Otázka, či šlo o ricínovník alebo o tekvicu, bola dôvodom živej diskusie medzi starokresťanskými otcami Hieronymom a Augustínom.

            Nasledujúceho dňa však Boh nariaďuje ricínovému kru, aby vyschol. Používa k tomu červíka, ktorý raní, doslova pichne, bodne ricínový ker. Jonáš sa pre to nazlostil. Je na Boha nahnevaný už pre záchranu Ninive. Vtedy na Pánovu otázku: „Naozaj ťa to nahnevalo?“ (Jon4,4) vôbec neodpovedá. Teraz, keď vyschol ker, Pán svoju otázku opakuje: „Tak veľmi si sa rozhneval pre ricínový ker?“ (Jon4,9) Trucujúci Jonáš mu odpovedá len veľmi stroho: „Tak veľmi som sa rozhneval, až na smrť.“ (Jon4,9)

            Udalosť záchrany života mnohých v Jonášových očiach znamená menej ako zánik ricínového kra. Jonáš neporozumel Božiemu milosrdenstvu. Podobne sa správa i starší brat márnotratného syna, ktorý nedokáže mať radosť zo záchrany strateného brata. Podobný motív nachádzame aj v evanjeliu o nádenníkoch vo vinici, ktorí do nej prichádzajú pracovať v rozličné hodiny. Tu evanjeliová otázka má podobu s otázkou kladenou Jonášovi v slovách: „Čo na mňa zazeráš preto, že som dobrý?“ (Mt20,15)

            Efrém Sýrsky sa prihovára Jonášovi, kladúc do svojich úst slová Boha: „Na bezvýznamnom kre môžeš pochopiť, čo znamená byť milosrdný. Ty chceš zachrániť tekvicu, ja mesto. Chcel by si udržať pri živote úbohý ker, ale obrovskú masu kamenia by si chcel vidieť zrúcanú! Kde je tvoj zmysel pre spravodlivosť, Jonáš, keď k tekvici a mestu tak odlišne pristupuješ? S rastlinou súcitíš a k mestu si tvrdý!“

            Jonášovo zmýšľanie je absurdné. Ľútosť nad ricínovníkom Jonáša nakoniec vedie k ľútosti nad sebou samým. Boh ho však chce vyviesť z bludného zamerania sa do seba samého: „Ty ľutuješ ricínový ker... A ja sa nemám zľutovať nad Ninive, veľkým mestom, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou, a množstvo zvierat?“ (Jon4,10-11)

            ...ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou... Rozlišovať medzi pravicou a ľavicou v Biblii označuje schopnosť správne sa rozhodovať, vedieť prisúdiť ľuďom a veciam správnu hodnotu. Na pozadí tohto textu sú teda Ninivčania označení ako tí, ktorí nepoznajú pravého Boha, a teda nemôžu zachovávať Boží Zákon. Paradoxne oni to v príbehu dokážu, jediný, kto s tým má problém, je Jonáš – a ten by to mal vedieť, lebo Boha pozná.  

            V hebrejčine majú číselné hodnoty symbolický význam, ktorý väčšinou prevažuje nad reálnou hodnotou čísla. Stodvadsaťtisíc je desaťnásobkom dvanástich tisícov. Číslo dvanásť symbolicky vyjadruje úplnosť. V Gn22 sú vymenovaní dvanásti Abrahámovi synovia ako zástupcovia všetkých národov. Podobne dvanásti Jakubovi synovia zastupujú dvanásť izraelských kmeňov – Izrael, dvanásť apoštolov takisto reprezentuje dvanásť izraelských kmeňov, stoštyridsaťštyritisíc zachránených predstavuje plnosť počtu vyvolených (12 x 12000). (Zj7)

            A k tomu množstvo zvierat... V Knihe proroka Jonáša sa opakovane zdôrazňuje súvislosť človeka so zvieratami a v neposlednom rade aj s rastlinou. Stvorenie je tu chápané ako jeden celok závislý jeden od druhého.

            To, že Jonáš sa vo svojom správaní vzďaľuje od Pána, je vyjadrené aj výrazovými prostriedkami označujúcimi Boha. Ten tu najskôr vystupuje ako Pán, postupne už len ako Pán Boh, pri nazlostení Jonáša je označený neurčito len ako nejaký Boh. Úplne na záver knihy je však opäť použité pomenovanie Pán, aby tak pisateľ zdôraznil, že hoci Jonáš je vzdialený od Pána, Pán napriek tomu ostáva pri ňom blízko. Zaujímavé je sledovať i námorníkov na začiatku príbehu: spočiatku je pre nich len nejakým Bohom, neskôr sa ich pomenovanie Boha mení na Pán, ktorému prinášajú i obety a sľuby.

             Čítanie z knihy proroka Jonáša má svoje pevné miesto v liturgii už od počiatkov kresťanstva. Prorok Jonáš sa čítava v kombinácii s Ježišovým verejným vystúpením a povolaním prvých učeníkov, čím je Jonáš predstavený ako Ježišov predchodca v ohlasovaní pokánia. Takisto sa čítava na začiatku pôstneho obdobia ako výzva k pokániu. V dávnejších dobách sa state z tejto knihy čítavali aj počas veľkonočných sviatkov.

            Pravoslávna Cirkev číta i dnes celú knihu proroka Jonáša v sobotu počas veľkonočného trojdnia.

            V synagogálnej liturgii má Kniha proroka Jonáša svoje miesto v slávení Jom Kippur, ktorý je pre Židov dňom obrátenia a očistenia sa. Aj v židovskom liturgickom priestore sa Kniha proroka Jonáša chápe predovšetkým ako výpoveď o milosrdnom a odpúšťajúcom Bohu.

            Jonáš nesúhlasí s Bohom a dáva najavo svoju rozhorčenosť. Nezadržiava negatívne emócie v sebe. Možnosť vyjadriť navonok negatívne emócie dávajú tiež tzv. preklínajúce žalmy (Ž58, 83, 109) a časti z mnohých žalmov, ktoré sa v liturgii pri čítaní pre svoje negatívne výpovede odstraňujú.

(použitý zdroj: Komentáre k Starému Zákonu 2, Dobrá kniha 2010)

V dnešnej dobe mnohí strácajú odvahu zoči voči zlu, ktoré ohrozuje náš svet. Sú v pokušení vzdať sa tak ako prorok Jonáš, keď sedel zarmútený pod ricínovníkom a čakal na smrť. Iba moc Ducha Svätého nás môže posilniť v boji za dobro. (Ján XXIII.)